Definícia kultúrnej hrdosti

Pri súčasnej politickej situácii na Slovensku a sledovaní nevídaneho kultúrneho javu v Ománe som sa začal zamýšľať nad tým, čo vlastne znamená kultúrna hrdosť. ChatGPT definuje kultúrnu hrdosť ako “pocit pozitívneho uvedomenia a úcty k vlastnej kultúre, tradíciám, jazyku, hodnotám a historickému dedičstvu, ktorý posilňuje identitu jednotlivca alebo komunity a podporuje sebavedomé prezentovanie kultúry vo vzťahu k iným kultúram.” Tento pocit sa ani po 32 rokoch môjho života nedostavuje. Preto som sa rozhodol porovnať kultúrnu hrdosť na Slovensku a v Ománe.

História a dedičstvo

Sultanát Omán vznikol v 17. storočí, pričom zlatá éra nastala počas vlády sultána Saída bin Sultána (1806–1856). V tomto období sa sultanát rozprestieral nielen na území dnešného Ománu, ale jeho vplyv siahal až do východnej Afriky, kde ovládal ostrov Zanzibar a pobrežné oblasti dnešnej Tanzánie, Kene a Mozambiku.

Toto obdobie bolo tiež kľúčové pre formovanie slovenskej národnej identity. Slovenskí obrodenci, ako Štúr, Hodža a Hurban, sa snažili posilniť povedomie Slovákov kodifikáciou slovenského jazyka.

V Ománe je arabčina nielen komunikačným prostriedkom, ale aj symbolom jednoty a historickej kontinuity. Napriek kolonizačným snahám zo strany Portugalska a vonkajším vplyvom si Ománci zachovali svoj jazyk ako súčasť národnej identity, pričom sa s hrdosťou používajú aj tradičné ománske dialekty.

Na Slovensku bola situácia v 19. storočí komplikovanejšia. Slovenčina bola považovaná za menejcenné nárečie zo strany vládnucej uhorskej elity. Napriek tomu dnes vidíme, že mnohí Slováci nemajú k svojmu jazyku vzťah a často uprednostňujú cudzí jazyk, či už v pracovnej, alebo súkromnej sfére.

Definícia Slovák vs. Ománec

Keď sa zamýšľam nad tým, čo znamená byť Slovákom alebo Ománcom, zisťujem, že tieto dve identity sú formované úplne odlišnými historickými a geografickými podmienkami. Omán je starobylá námorná veľmoc. V 19. storočí, keď Slováci boli ešte len „poddanými Uhorska“ a bojovali za to, aby mohli používať svoj jazyk, Ománci ovládali obchodné trasy Indického oceánu. Boli suverénnym národom, ktorý nemusel nikomu dokazovať, že existuje. Slovenská história je o inom. Po páde Veľkej Moravy sme tisíc rokov patrili niekomu inému. Zatiaľ čo Omán mal svoju vlajku, kultúru a námornú flotilu, my sme zápasili s otázkou, či si vôbec zaslúžime vlastný jazyk. Slovenčina bola kodifikovaná až v roku 1843, čo je len pár generácií dozadu. To, čo sa stalo z prvého Slovenského samostatného štátu je asi všetkým dobre známe.

Národniari

V Ománe sú národníari všetci. Bez ohľadu na profesiu, vek alebo sociálne postavenie, Ománec vždy reprezentuje svoju krajinu. 

Ománci nosia svoje dishdashy – tradičné biele rúcha – nielen pri špeciálnych príležitostiach, ale každý deň. K dishdashe majú pokrývku hlavy, ktorá sa volá kumma. V typickom ománskom „kroji“ je oblečený skoro každý. Pracovníci, predavači, podnikatelia, štátni úradníci, hostia v hoteli, guidi na trekkoch, mladí, starí, deti… Každý Ománec nosí disdashu a kummu, aby ukázal svetu, že je z Ománu.

A teraz kontrast. Ja, pochádzajúci zo Slovenska, vlastním presne nula krojov. Ale jednu dishdashu mám. A aj jednu kummu. Každý, koho stretnem, mi ju pochváli. Ľudia sa tešia, že ju nosím, že „som Ománec.“ Na ulici sa chcú so mnou fotiť, usmievajú sa, chcú so mnou hovoriť o Ománe. Mimochodom aké by boli reakcie na černocha v slovenskom kroji túlajúceho sa po Trnave?

Omylom sme sa zatúlali na Oman Expo, kde Ománci prezentujú svoje výrobky ostatným Ománcom. Ľudia mi chceli vysvetľovať, čo je na ich krajine najlepšie, ako ich remeslá vznikli, prečo sú na ne hrdí. Každý jeden človek tam bol nadšený, že mi môže ukázať „best of Oman.“

A teraz otázka: kto alebo čo na Slovensku dnes reprezentuje národniarstvo?

U nás sú národniari často reprezentovaní ľuďmi ako Danko, Huliak alebo Šimkovičová, alebo sú to holohlaví „patrioti“ na futbalových zápasoch. Ich pohľad na to, kto je Slovák, je zjednodušený, povrchný, a čo je najhoršie, takmer určite by nevedeli odpovedať na otázku: Čo presne znamená byť Slovákom?

Ománec to vie. Vie, odkiaľ pochádza, čo symbolizuje jeho oblečenie, a dokáže vysvetliť, prečo je na svoju krajinu hrdý. Na Slovensku však často ani tí, čo o sebe tvrdia, že sú „praví Slováci,“ nedokážu definovať, koho vlastne reprezentujú.

Kultúrna hrdosť je bohatstvo

Kultúrna hrdosť sa nebuduje rýchlo a na počkanie. A určite sa nebuduje tým, že zakážeme iné kultúry, „zlepšíme hymnu“ alebo si vyvesíme portréty našich pohlavárov v školách. Nepomáha ani zvesenie vlajok iných krajín alebo reštrukturalizácia ministerstiev. Takéto kroky nemajú nič spoločné s hrdosťou – sú to len gestá, ktoré nahrádzajú skutočné riešenia.

Ako už názov napovedá, kultúrnu hrdosť si ľudia budujú, keď majú byť na čo hrdí. Ománci majú bezplatné špičkové zdravotníctvo a bezplatné špičkové školstvo. Učiteľ v Ománe zarobí v priemere
10 000€ mesačne, a keď Omanec dosiahne 21 rokov, dostane od štátu pozemok. Na tomto pozemku môže postaviť dom, pričom architektúra musí spĺňať ománske pravidlá, aby bola zachovaná kultúrna jednota a estetika krajiny.

Ománci si uvedomujú historickú hodnotu svojej krajiny. V Ománe je zakázané búrať staré budovy a pamiatky. Štát podporuje ich zachovanie, aby si každý občan mohol neustále pripomínať historický kontext a to, kým sú. Priemerná mzda v Ománe je cca 6 000 €, DPH je len 5 %, a prakticky tam neexistuje chudoba.

Ak má človek kvalitné školstvo, zdravotníctvo, dôstojný plat, automaticky cíti väčšiu spojitosť so svojou krajinou. Kultúrna hrdosť nevychádza zo symbolov, ale zo života, ktorý je dôstojný a dáva zmysel.

Záver

Kto ma pozná, vie, že k Slovensku prechovávam väčšinou negatívne pocity. Nemám dôvod to skrývať. Jasné, Bratislavu mám ako mesto rád, ale tým to asi končí. V prípade vojnového konfliktu by som za „vlasť“ určite nešiel bojovať. Prečo? Pretože Slovensko je pre mňa krajina, kde žijem, nie niečo, k čomu by som mal emocionálnu väzbu. Toto by s najväčšiou pravdepodobnosťou nepochopil žiaden Ománec.

Mimochodom tento obrázok som našiel pri písani tohto blogu a totálne som sa zbláznil

Keď sa ľudia zamyslia nad tým, na čo môžeme byť hrdí, takmer vždy spomenú hory. Pekné, fajn, ale čo s tým? Hory s výškou 1500 metrov a viac má 151 zo 197 krajín na svete. Nie je to nič výnimočné. Druhý „tradičný“ argument: silný pas. Skvelé, vďaka nemu budem môcť Slovensko opustiť.

A potom sa možno raz za rok vrátim pozrieť do tých našich „pekných hôr“ a na pár dní si užijem to, čo mám na Slovensku rád.

Ale to nie je hrdosť. To je len pripomienka, toho že tu mám historické korene. A to nestačí.